História plemena bandog a šľachtenie podľa Swinforda
Dávna minulosť plemena Americký bandog
Bandog/ bandogge – prvé zvesti o dnešnom americkom bandogovi prichádzajú z Anglicka v podstate už zo stredoveku. Ale o týchto skutočnostiach sa nájde dostatok informácií temer však identických, a každý zdroj ich ako keby odpisoval jeden od druhého… . Tak len stručné zhrnutie : prvá písomná zmienka o týchto psoch pochádza od dr. Johanna Caiusa v diele De canibus Britannicis. Autor opisoval, že sa jednalo o vtedy pomerne robustné psy, vzhľadom mastifovitých plemien (označujú sa aj ako staro mastifovské typy), ktoré cez deň boli priviazané na reťazi a na noc sa vypúšťali k voľnému stráženiu. Traduje sa o nich, že „neopúšťali svoje zverené teritórium“, ale vzhľadom na tú dobu to netreba zase brať až tak doslova. Ploty v dnešnom ponímaní neexistovali a povedzme si úprimne – aj vtedy mali psy „bočné“ záujmy… V roku 1586 William Harrison v spise Description of England sa o nich vyjadruje ako o : Obrovských, škaredých, tvrdohlavých psoch, horlivých do práce v teritóriu, tvrdých, strašných a zlostných. Boli schopní samostatne z pastvín a lúk vyháňať líšky, jazvece a divé prasatá, ale boli schopní aj zastaviť býka a uhryznúť ho a hádam aj rovnako človeka… Je ale isté, že zvieratá podobného typu sa vyskytovali už dávno predtým a v časoch Rímskej ríše, či dokonca dávno predtým (Kazachstan, dnešné Albánsko, ai.) ich používali aj ako bojové psy. K tomuto tvrdeniu môžu oprávňovať dobové obrazy, kde boli presne rovnaké typy namaľované, či iné písomné zmienky. Odniekiaľ však začať treba a nemá význam ísť dvetisíc rokov do histórie. Je potrebné si uvedomiť podstatu tej doby – neexistovali žiadne preukazy pôvodu (rodokmene) a psy sa vyberali do reprodukcie vždy len tie, ktoré preukazovali pre človeka vhodné schopnosti a vykonávali potrebnú činnosť. V tej dobe človek nemal záujem a ani veľa možností „držať darmožráča“. Pes musel človeka presvedčiť predovšetkým svojou prácou, naturelom, požadovanými vlastnosťami a schopnosťami. Rozmenené na drobné – to bola vlastne veľmi prísna a praktická selekcia v zmysle reality všedných dní a inak to v tej dobe nebolo ani s inými plemenami, ale v niektorých prípadoch existoval takýto výber vlastne ešte donedávna – napr. stredoázijské plemená pastierskych psov… Postupne so zmenou doby a životného štýlu ľudí, tento typ psa v Anglicku však vyhynul. Na jeho podklade ale prichádzajú nové plemená napr. v 19. storočí anglickými poľovníkmi vyšľachtený bullmastif. A podobné zmeny jednoducho bude prinášať doba dnes, i neskôr a vývoj v tomto smere bude zaujímavé sledovať.
Nedávna minulosť
Začiatkom 60tych rokov minulého storočia na scénu s názvom Bandog/ bandogge vstupuje veterinárny lekár z Muttontownu na Long Islande v USA, John Bayard Swinford. Učarovali mu podobné psy a položil si za cieľ vytvoriť repliku pôvodných pracovných mastifov stredoveku. Chcel pritom vytvoriť moderného, spoločenského strážneho psa, povahovo vyrovnaného, nebojácneho, bojovného a stabilného v prejave v domácom prostredí. Dnes má jeho SWINFORD BANDOG/BANDOGGE PROGRAM (SBBP) svoju pokračujúcu víziu. Americký Bandog a jeho chov podľa Swinfordovho programu. Ten v 1972 v časopise Sporting Dog Journal opisuje Jack Kelly, ale podaný text bol dosť nešťastne formulovaný aj pre nadšencov plemena, nieto ešte pre laikov, a dosť ťažko pochopiteľný. Zmätky, ktoré sa neskôr ukázali ako pomerne fatálne, čo sa týkalo SBBP, uviedol vo svojich publikovaných troch knihách dr. Carl Semencic. Spomína v prvej z nich niekoľko mien – napr. Martina J. Liebermana, či Kevina Covasa a jeho psa Thora, ale aj ďalších. Kým Lieberman bol blízky priateľ Swinforda, pokračovateľ a realizátor jeho programu, Kevin Covas vlastnil psa menom Thor, ktorý bol v tejto knihe prezentovaný ako Swinfordov bandog prvej generácie. Tu treba veci uviesť na pravú mieru : kým Lieberman bol so SBBP stotožnený, Covas nie. Thor prišiel do jeho vlastníctva od nezávislého chovateľa až niekoľko rokov po smrti Swinforda a bol zo spojenia neapolského mastina a APBT. Samotný Thor a mnoho iných „projektov“ spomínaných v tejto knihe NIKDY neboli a ani nemohli byť v SBBP. Mnoho ľudí týmito, z kontextu SBBP vytrhnutými „faktami“, bolo uvedených do omylu a žiaľ, ťahá sa to dodnes v náhľadoch na „bandoga podľa Swinforda“ vytváraním rôznych „programov“ na získanie bandoga. Pritom však tu ide len o krížencov rôznych molosoidných, a v horšom prípade aj nemolosoidných plemien. Je smutné, ako niekedy nesprávne interpretované „fakty“ dokážu otočiť celý vývoj a smerovanie vzniku a pokračovania jedného plemena… Semencic ale preukázal bandogovi aj ďalšiu „medvediu službu“. Vo svojej knihe o bojových psoch vyvolal v ľuďoch domnienku, že sem, k navzájom zápasiacim plemenám psov, treba priradiť aj bandoga. Až čas ukázal, že bandog na psa – zápasníka nie je vhodný a nikdy na tento účel šľachtený ani nebol. Vďaka aspoň za to.
SWINFORDOV BANDOG/BANDOGGE PROGRAM
Čo mu predchádzalo a ako to prebiehalo, tá druhá časť nikdy nemôže byť, z pochopiteľných dôvodov skompletizovaná. Napriek tomu dáva predstavu nielen o tom čo, a ako sa asi odohrávalo, ale aj dosť priestoru pre predstavu vlastnej fantázie. Niekedy ju človek potrebuje, zvlášť dnes pri rôznych, niekedy doslova na hlavu postavených teóriách a realizáciách.
Dr. John Bayard Swinford (https://www.modernmolosser.com/how-john-swinford-created-the-bandog-bandogge) bol veterinárny lekár, ktorý sa v praxi špecializoval na liečbu exotických zvierat, ale učarovali mu aj psy, hlavne typy starých mastinov. Jeho vízia bola vytvoriť rodinného psa, povahovo vyrovnaného, bojovného, nebojácneho a stabilného v domácom prostredí, veľmi podobného so starými typmi (Toto bolo nutné zopakovať, hoci už raz v texte to napísané je! ).
Tento moderný spoločensko – strážny pes mal byť veľký, atletický, výkonný, s dobrým temperamentom a vyrovnanou povahou. Vychádzal z reality tej doby, v ktorej pracovné plemená psov zaradené do reprodukcie, neboli dostatočne preverované (ako keby dnes boli…). Psy nedokázali preukázať práve povahové a pracovné schopnosti.
Kritizoval mastiny tej doby, pretože nielen mastinovité, ale aj iné pracovné plemená už v jeho očiach neboli funkčné, stratili pracovné schopnosti a dokonca už neboli ani schopné sa motivovať pre prácu, boli lenivé, trpeli zdravotnými problémami a poruchami správania a nielen tými, charakteristickými pre to ktoré plemeno. Chovatelia so zameraním na exteriér a výstavy začali preferovať vzhľad pred prácou a povahou a neraz dokonca aj pred zdravím. (Vidíme to žiaľ, aj dnes u mnohých, v minulosti pracovných plemien, ktoré už s prácou nemajú nič spoločné. Akási moderná daň doby nezmyselnej… ). Swinford si vo svojej snahe zaumienil obnoviť práve pracovné schopnosti a položiť ich NAD všetky ostatné kritériá vysnívaného plemena. Jack Kelly, v už spomínanom vydaní SDJ píše, že Johnove myšlienky chovu týchto psov sa mali pokúsiť získať želané vlastnosti plemien, z ktorých boli šľachtené a prostredníctvom SELEKČNÉHO šľachtenia vytvoriť viacúčelového strážneho psa, ktorý by bol aj poľovným psom. Jeho zámer : Rodinný strážca a ochranca s predpokladmi k lovu. Vzhľadom na túto svoju víziu o povahových vlastnostiach vybral dve východiskové plemená ako základ svojho šľachtiteľského programu : Anglický mastin – požadovaná veľkosť, sila, samostatnosť so schopnosťou k rozhodovaniu, pevné nervy. Americký pitbull teriér – do spojenia mal dodať temperament, húževnatosť, akčnosť, sebavedomie, funkčnosť a zdravie. Prvý krát bola podľa tejto schémy použitá ako matka šteniat suka anglického mastina Octávia (farby faun) a žíhaný APBT Kelly. Z tohto spojenia sa narodilo 6 šteniat (foto Octávie so šteňatami je všeobecne známe). Všetky šteňatá boli väčšie ako otec, v povahe voči ľuďom rezervované až nedôverčivé. Šteňatá sa podobali vcelku na cane corso. Mali už temer veľkosť a temperament, ktorý John hľadal. John pri týchto šteňatách vyslovil myšlienku, že sila a veľkosť psa musí byť prínos pre výkon psa a nie na jeho PREKÁŽKU (dosť zreteľný odkaz aj pre dnešok, kde nastáva neraz súťaž, kto bude vlastníkom čím väčšieho bandoga…). Keďže však postupom času bolo čoraz ťažšie získavať kvalitných jedincov Anglického mastina, rozhodol sa John v spolupráci s Liebermanom použiť ďalšieho starého európskeho mastifa – neapolského mastifa. V Brooklyne vo východnom New Yorku žil v tom čase taliansky prisťahovalec Luigi Fiorino ktorý vlastnil psa tohto plemena (váha cca 110 kg-ale nebol tučný!), ktorý sa im páčil a zároveň vyhovoval aj zámerom SBBP. Tohto psa použili na sestry Johnovho psa (Bantu II) s cieľom zlepšiť pohyb (trochu paradox vzhľadom na veľkosť psa) , upevniť pevnosť nervovej sústavy, zvýšiť pracovné schopnosti. Šteňatá z tohto spojenia dosiahli konečne požadovanú veľkosť, konštitúciu a aj ďalšie, nimi požadované atribúty. Ale ako to už chodí, priniesli sa zároveň aj problémy s chrupom a kratšími čeľusťami (hlavne u súk), ktoré dosť obmedzovali zákus. Z tohto kroku sa zamerali na to, aby udržali neo typ psa, ale s priliehavými viečkami, dobre osvaleného, tmavého sfarbenia a určili si ideálnu váhu približne (47 kg) a výšku (63 cm). Lieberman sa neskôr na túto tému vyjadril aj o ušiach – kupírovanie, napriek tomu že ho ľudia chceli, lebo dodával psovi špecifický výzor, by sám od seba nikdy nerobil (pripomína Vám to niečo?..) !
V tejto fáze prebiehajúceho SBBP však John Swinford náhle a nečakane umiera ako 37 ročný. V jeho diele pokračuje ďalej jeho priateľ Martin Lieberman a ešte niekoľko ďalších chovateľov (napr. v spomínanom časopise SDJ je fotka Peta Sparksa aj so svojim psom Torom, ktorý pochádzal priamo z SBBP). Aj keď John Swinford žiaľ, nezanechal krvnú líniu, jeho SBBP inšpiroval mnohých! Dnes však skôr ako by sa zamerali na tento program, väčšina chovateľov sa žiaľ zameriava na kríženie molosov medzi sebou a na vzájomnú konfrontáciu, ktoré kríženie je účinnejšie, čím sa vlastne de facto potiera snaha o uznanie plemena ako takého… Len na okraj – Martin Lieberman tvrdí, že v SBBP nebol nikdy použitý ani rotweiler a ani tosa inu a ani mnohé, dnes tak používané, ďalšie molosoidné plemená (cane corso, pressa, nemecká doga, ai). A žiaľ, aj pre tieto skutočnosti je to dnes tak, ako to je. Lieberman v tomto smere ešte ďalej tvrdí : pre ďalšie šľachtenie bandoga NEEXISTUJE dôvod na ďalšie kríženie plemien. Nuž, treba len skonštatovať, že táto posledná veta sa k mnohým ďalším a aj súčasným majiteľom už do povedomia nestihla dostať…
Martin Lieberman bol mladší ako John, priatelili sa do Johnovej smrti viac ako tri roky, takže bol stotožnený s SBBP a dokonale poznal Johnove zámery. Sám vlastnil psa príbuzného plemena a bol dosť rozčarovaný z jeho vlastností a aj to bol dôvod, prečo chápal Johnove snahy a bol ich priaznivcom a nasledovateľom. Po Johnovej smrti pokračoval v SBBP ešte asi ďalších desať rokov a odchoval 6 generácií psov v intenciách tohto programu. K ukončeniu jeho chovateľskej činnosti v tomto smere prispeli dve okolnosti. Prvou bol úhyn celého vrhu jeho neapolky v počte 21 šteniat a druhým jeho dôvodom (pomerne pokračujúcim) bola jeho únava a znechutenie z kupcov šteniat, pretože bolo problémom nájsť zodpovedných majiteľov. (Už vtedy!) Lieberman hovorí a zároveň varuje, že priemerný človek by v podstate ani nemal vlastniť Swinford bandoga. Majiteľ by mal mať už isté skúsenosti s vlastníctvom veľkého psa a nebývať a žiť v miestach s veľkou aglomeráciou ľudí. A aj keď čas a vývoj v spoločnosti pokročil, mali by sme pamätať na jeho slová aj dnes, pretože sú stále aktuálne. A možno aj aktuálnejšie, ako sme ochotní pripustiť… Rovnako tvrdí, že napriek cieľu vytvoriť extrémne atletického psa, ktorý by sa ničoho nebál, paradoxne – NAJLEPŠIE dedičstvo týchto psov bola ich povahová stabilita, absolútna tolerancia k deťom a silný ochranársky inštinkt. Napriek tomu sám hovorí, že mať takéhoto psa dnes v súvislosti s modernou dobou je temer nemožné. Každý si domyslí prečo asi… Martin vytvoril aj prvý štandard podľa SBBP evidovaný v Swinford Sporting Dog Association (SSDA), tento štandard má však aj dnes len informatívny charakter, ale zdôraznená v ňom ako Nr. 1 je POVAHA + PRÁCA. Posledná citácia Martina Liebermana : Napriek tomu, čo sa deje vo svete, je Swinfordov sen stále dobrý a živý!!!! Lieberman aj napriek tomu, že sa nepodarilo udržať Swinfordov koncept, vyzdvihuje prácu Vicki a Mária Governale (CHS Thunderdome, ktorí použili do programu aj amerického buldoga), ďalej Grimmovcov, Sottivovcov a ďalších z SBBP. Vyzdvihuje aj niektoré zvieratá tej doby – Silver Belle Thunderdome´s, Bo Bodiacius, Max Mad, Rosie Hurikan a ich potomkov Taboo, Zara, Porshe Blockbuster´s, Atlas, Lara, Hondo Richie´s a ďalších. Tieto psy sa používali pre mnohé programy chovateľov nielen v USA (Jim Harden, Hardball Kennels, WKC9, Blockbuster, ai) ale aj vo svete : Bandog farm, či ON/OFF Bandogges v Grécku, ai. Nikde doteraz však žiaľ, jednoznačne v intenciách SBBP. Napriek tomu, John Swinford zanechal po sebe návod a myšlienku ako sa dá znovu po tejto ceste vykročiť. Buďme mu za túto možnosť vďační.
A ako tomu bolo v Čechách a na Slovensku?
Napriek dnešnej dostupnosti literatúry či internetovým informáciám, je dnes dosť veľký problém dopracovať sa k relevantným faktom. Ľudia – pamätníci z mne neznámych dôvodov sú dosť uzavretí a odmietajú sa podeliť čo len so spomienkami. Divná doba… Z dostupných zdrojov sa dá uviesť dnes len pár informácií. Prvé bandogy sem priviezol severomoravský podnikateľ pán Jan Rybář , ktorý vlastnil psov Bandy I – III. Legendárne zvieratá, ale vie o tom len pár zasvätených ľudí. Škoda… Neskôr pribudli pani Kubáňová, pán Demjanič, pán Pitela a ďalší. Začali vznikať nové chovateľské kluby, ktoré však pre rôzne príčiny (silné egá, nekoncepčnosť, či znechutenie ľudí v nich) postupne, tak ako vznikali, zanikli. A ako to už chodí, neraz zanechali okrem dobrého dedičstva aj jeho zlé stránky. Dnes za relevantné kluby sú uznávané Bohemia bandog klub, člen UCI a ABA bandog klub. Na Slovensku sa o bandoga pričinili ako prví MVDr. Králiková, páni Šiko, Topoli a pár ďalších nadšencov. Prvým klubom, ktorý bol na Slovensku založený, bol Slovenský bandog klub (SBK), založený v roku 1992, jeho predsedom sa stal pán Miroslav Šiko. Pred niekoľkými rokmi sa tento klub stal členom UCI za Slovenskú republiku a ako jediným členom ním ostal dodnes. Žiaľ úroveň a starostlivosť tejto medzinárodnej kynologickej organizácie o plemeno bandog je aká je… Psy z chovných staníc SBK (napr. Spod Borovej Hory, z Topoliho dvora a ďalšie) ovplyvnili chov bandoga v rôznych smeroch a nielen na Slovensku. Šteniat za existencie klubu bolo vyprodukovaných viac ako 400. Prvým psom v klube pod zápisom č. 1 bol v tom čase importovaný pes Reš. Aj keď sa dodnes vedú o pôvode tohto psa rôzne polemiky a „zaručené zvesti“ , nech sa to niekomu páči, alebo aj nie, stal sa zakladateľom chovu na Slovensku. Reš bol hnedo žíhaný, atletický pes s peknou hlavou, dobrým temperamentom a slušnou povahou. Bol otcom mnohých viac – menej kvalitných potomkov, ktoré ďalej ovplyvnili po povahovej a pracovnej stránke nielen slovenský chov. Na tomto mieste je potrebné spomenúť ďalšiu legendu slovenského chovu bandogov, Astora z Brezna (Bonyho). Tento čierny pes ideálnych parametrov – výška 63 cm, váha podľa kondície 43 – 45 kg, s krásnou hlavou, kupírovanými ušami, temperamentný a neúnavný, bol typickým predstaviteľom bandoga, myslím, že presne podľa Swinfordových predstáv. Mal úžasnú, vyrovnanú povahu, v zákrokoch bol strašný, razantný a nekompromisný, pritom bol veľmi ľahko ovládateľný! Bol to všestranný pes (na tú dobu pre mnohých majiteľov bandogov absolútne neznáma skutočnosť!), čo sa týka práce a bol k tomu aj zodpovedne vedený. Nebol agresívny, ale mal nastavené mantinely chovania sa k cudzím ľuďom v štýle: odtiaľ – potiaľ, a jeho tolerancia mala v tomto smere svoje hranice. Astor zložil najvyšší stupeň všestrannej skúšky podľa národného skúšobného poriadku (stopa, poslušnosť, obrana), rovnako ako aj špeciálnu skúšku psa obranára (samostatná práca na dvoch figurantov). Pes bol účastníkom, a v nejednom prípade aj víťazom viacerých, nielen obranárskych, ale aj všestranných pretekov. O Astorovi sa dá s kľudným svedomím povedať, že už za svojho života sa stal legendou, ktorá tak skoro prekonaná nebude! Pes tragicky zahynul v roku 2007, našťastie, zanechal po sebe dostatok potomkov, ktorí pozitívne zasahujú do chovu aj dnes. Bol to pes, ktorý svojmu plemenu urobil reklamu a česť viac, ako ktorýkoľvek iný.
Ako to vyzerá v súčasnosti?
Aj keď v súčasnosti najväčšia medzinárodná kynologická organizácia na svete – FCI (http://www.fci.be/en/) – bandoga ako plemeno neuznáva ( v zmysle svojich platných predpisov ani nemôže!) , existuje ďalšia medzinárodná kynologická organizácia, ktorá ho uznáva, vyššie spomínaná – UCI. Žiaľ je menšia a v samotnej kynologickej činnosti pomerne rezervovaná a temer bezvýznamná v porovnaní s FCI. Čo sa týka prítomnosti, len vo veľmi malom počte štátov existuje organizovaný chov v kluboch. Väčšinou sa jedná o chov, ktorý je v rukách jednotlivcov a tým je ponechaný na ich odbornosti (či skôr neodbornosti a mýtoch), vedomostiach a čestnosti. Jeho úroveň je presne taká, aká je úroveň týchto chovateľov. A bez akéhokoľvek podozrievania, šľachtiteľská práca jednotlivcov nemá šancu ani na progres a žiaľ, ani na úspech. V USA ja založený Americký register psov Sentinel, ktorý sa, nie vždy zrozumiteľným a transparentným spôsobom snaží o pokračovanie chovu bandoga v organizácii ACCR. Jeho zaklateľom a prevádzkovateľom a zároveň majiteľom je H. Lee Robinson, ktorý vlastní licenciu udelenú štátom Mississippi : American Sentinel K9, LLC. Majiteľ je zároveň vlastníkom CHS Chiméra, založenej v roku 2000. Jedná sa o údajne najskúsenejší bandog program K9, ktorý by mal byť zameraný na šľachtiteľský, testovací a tréningový program pre bandoga. Uskutočňuje RTG bedier a požadujú testy na výkon rodičov šteniat. Rodičia musia mať požadované vlastnosti, vyžaduje sa ich prezentácia výcviku, alebo zdokumentovaný zákonný lov. A tu je kameň úrazu – je veľmi veľa európskych štátov, kde je takýto lov doslova zakázaný. Druhým problémom je zasielanie videa. Vzhľadom na to, že zvieratá na nich nie sú nijako a nikým identifikované, celý tento proces je nevierohodný a diskutabilný. Samotný spôsob chovu v tejto CHS vylučuje možnosť predpokladu rodinného psa pochádzajúceho z tejto CHS. V mnohých krajinách sveta je „chov“ bandoga živelný a je veľmi ťažké v mnohých prípadoch konštatovať, či sa vôbec jedná ešte o bandoga. Za bandoga je totiž dnes vydávaný akýkoľvek kríženec molosoidného plemena a niekedy dokonca je takým len jeden z rodičov, či dokonca daný kríženec má len vzhľad molosa. Sú však európske štáty, kde predpovede Martina Liebermana smerom k bandogovi dosiahli ešte hrozivejší rozmer – plemeno a aj jednotlivé psy s približným vzhľadom bandoga sú zakázané. Čo sa bude diať s bandogom v budúcnosti je skutočne ťažké predvídať. Samotní majitelia to budú mať vo svojich rukách už len čiastočne., pretože ich „vytváranie“ bandoga bude problematické vzhľadom na vývoj spoločnosti v súčasnej dobe, kde a kam sa to vlastne uberá…
A ako to vyzerá v súčasnosti u nás ?
Slovenský bandog kub, ako to už v živote býva, prešiel dobrými i horšími časmi. V roku 2011 pár odídencov z tohto klubu (príčiny nechajme príčinami) vytvorilo nový klub, Klub Amerického Bandoga (KAB) . O tomto klube treba povedať, že do chovu bandoga vniesol niektoré nové, progresívne pravidlá s ohľadom na budúcnosť a posunul chov bandoga smerom ku kvalite i vďaka kontrole zdravia a overovania pôvodu psov. V rámci svojich interných pravidiel všetky jeho chovateľské akcie boli prístupné verejnosti a tým pádom činnosť tohto klubu bola pod verejnou kontrolou. Klub bol dva roky dokonca členom UCi, kde však svoji činnosť ukončil ako neperspektívnu z hľadiska aktivít a činnosti UCI smerom k samotnému chovu bandoga. Ani tento klub sa však nevyhol vývoju a v roku 2019 z neho viacero nespokojných členov odišlo a založilo Swinford Bandog Slovakia (SBS). Ale o cieľoch a činnosti tohto klubu na inom mieste a podrobnejšie… Len ako základnú informáciu – ako názov hovorí, členovia tohto klubu sa prihlásili striktne k programu SBBP. Ako a či sa im bude dariť, povedia až nasledujúce roky. V súčasnosti pôsobí na Slovensku viac chovateľov – individualistov. Títo, spravidla majitelia jednej suky z domácich zdrojov, prípadne importu, realizujú svoje „vlastné programy“. Z pohľadu chovu, napriek tomu, že sa snažia o vydávanie vlastných Certifikátov pôvodu, nemôžu pôsobiť vierohodne pre verejnosť pretože „pravda“ v nich je len ich tvrdením a môže byť od reality dosť vzdialená. Príkladov, či „príkladov“ je v tomto smere dosť. Verejnosť a noví záujemcovia o bandoga však o plemene a vlastníctve takéhoto psa majú neraz skreslené a naivné predstavy. Prečo to tak je, je však otázka skôr pre nich. Problémom, ktorému budú chovatelia v jednotlivých kluboch musieť čeliť, bude nízky počet chovných zvierat. A to aj preto, lebo o spolupráci jednotlivých klubov je momentálne nemožné hovoriť. Z dôvodov rôznych podmienok a kritérií zaradenia samotných zvierat do reprodukcie, často absolútne ignorujúce zásady šľachtenia a chovu, zdravotných a povahových testov a serióznosti samotných úkonov v jednotlivých kluboch a chovoch, čo samozrejme záleží na čestnosti jednotlivých funkcionárov, majiteľov a chovateľov a na vierohodnosti týchto krokov. No a potom sú tu ešte veľké funkcionárske egá, ktoré sú zrejmé aj u jednotlivých chovateľov, kde sa ešte pridáva niekoľko ďalších faktorov. Záujemcovia o bandoga si zrejme budú musieť vybrať a neraz mať aj „šťastnú ruku“… Nie vždy sa to však podarí a budú musieť s tým aj počítať. Ak si to vôbec uvedomia.. . Záverom je potrebné napísať znovu : Swinfordov sen je stále dobrý a živý! Sen o vytvorení rodinného strážcu a ochrancu s predpokladmi k lovu a skúsme ho premeniť na realitu. Spoločnými silami. Ďalšia história bude snáď ešte napísaná…